Fenomén predátorských alebo pochybných časopisov

Publikovanie vedeckých výstupov zahŕňa aj určité riziká, ktoré preň predstavujú najmä predátorské časopisy a predátorskí vydavatelia. Ich cieľom je predovšetkým zisk z vyberania autorských poplatkov za publikovanie, bez toho, že by poskytovali zodpovedajúce služby (redakčná práca, recenzné konanie) – kvalita ich výstupov je preto nízka alebo nevyrovnaná.
Tento fenomén sa rozvinul v období rozmachu otvoreného publikovania vedeckých výsledkov na internete a zneužíva princíp takzvanej zlatej cesty otvoreného prístupu, v rámci ktorej náklady na publikovanie znáša autor (zväčša platbou APC – article processing charge), aby mohol byť článok k dispozícii čitateľom bezplatne. Podvodné praktiky takýchto vydavateľov poškodzujú celú myšlienku Open Access iniciatív, ktorých cieľom je sprístupňovať výsledky vedeckej a výskumnej práce financovanej z verejných prostriedkov širokej verejnosti.(1)

V súvislosti s pochybnými časopismi sa niekedy používal pojem „predatory open access“, ktorý však nevystihuje realitu. Viaceré pochybné časopisy opúšťajú obchodný model čistého otvoreného prístupu a volia si radšej hybridný model, v ktorom môžu profitovať z publikačných poplatkov aj z predplatného. Napokon, podstatou predátorskej praxe nie je otvorený prístup, ale získanie financií vďaka zavádzaniu o tom, čím sú a čo (ne)robia. Predátorské časopisy predstavujú hrozbu, pretože narušujú dôveru v oblasti vedeckej komunikácie, odoberajú zdroje, ktoré by sa mohli využiť na skutočnú vedu, napomáhajú šíreniu nedbalej vedy („sloppy science“) a legitimizácii pseudovedy.

1. Praktiky predátorských časopisov, 2016. Univerzitná knižnica Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici [online]. Banská Bystrica: Univerzitná knižnica UMB [cit. 2017-01-09].
Dostupné na internete:
http://www.library.umb.sk/publikacna-cinnost/predatorske-publikovanie/praktiky-predatorskych-vydavatelov.html )

História odhaľovania predátorských časopisov

Prvý raz na pochybné publikačné praktiky poukázal v roku 2008 Tim Hill, majiteľ novozélandského open access vydavateľstva Dove Medical Press. Širšiu pozornosť téme zabezpečil John Bohannon článkom v časopise Science: „ Who’s Afraid of Peer Review? “. Odvtedy mnoho vedcov alebo organizácií demaskovalo predátorské časopisy poukázaním na skutočnosť, že sú ochotné publikovať vedecky chybné, ale aj zjavne nezmyselné alebo počítačom generované texty. V reakcii na to združenie Open Access Scholarly Publishers Association/OASPA vylúčilo niektorých sporných vydavateľov zo svojho členstva a Directory of Open Access Journals /DOAJ uskutočnil revíziu evidovaných časopisov.

Predátorské zoznamy

Zoznam potenciálnych predátorských časopisov a vydavateľov vytvoril knihovník Jeffrey Beall z University of Colorado. V januári 2017 ho však samotný autor bez komentára odstránil
. Archivovaný, no neaktualizovaný Beallov zoznam predátorských časopisov je dostupný tu:

Dopyt po zozname, pomocou ktorého by študenti, vedci či úradníci odlíšili spoľahlivé časopisy od pochybných, neustáva, preto v Beallovom snažení pokračuje anonymná skupina Stop Predatory Journals. Okrem toho vznikla aj komerčná spoločnosť Cabells, ponúkajúca za ročný poplatok prístup k zoznamom dôveryhodných (Whitelist) alebo pochybných (Blacklist) časopisov. Problémom je, že tí, ktorí by takúto službu potrebovali najviac (napr. začínajúci vedeckí pracovníci z rozvojových krajín), si ju nemôžu dovoliť.

Na internete sa možno stretnúť aj s ďalšími predátorskými zoznamami, ktoré vychádzajú z Beallovho zoznamu a deklarujú úmysel pokračovať v jeho práci, napr. Dolos list alebo Kscien list, no zatiaľ si nezískali rešpekt širšej akademickej komunity.

Čo riskuje autor publikovaním v predátorskom časopise

„Dôležité je uvedomiť si, že ak autor pochybného vydavateľa nerozozná a publikuje svoje výsledky v časopise tohto typu, do istej miery ich tým znehodnotí a podstatne si tým skomplikuje možnosť ich publikovania v serióznom a rešpektovanom titule, nehovoriac o nemalých nákladoch v podobe autorských poplatkov.”(2)

Výsledky publikované v predátorskom časopise medzinárodná akademická komunita neberie ako dôveryhodné a vyhýba sa ich citovaniu, keďže tieto časopisy nezaručujú seriózne recenzné konanie a dostane sa do nich veľa chýb z nedbalosti.

Spojenie s pochybným časopisom poškodzuje autorovo dobré meno a znižuje jeho šance na uplatnenie v serióznych výskumných inštitúciách.

2. ADLEROVÁ, Iva, 2015. Informační a publikační strategie mladých vědců. In: INFORUM 2015: sborník z 21. ročníka konferece o profesionálních informačních zdrojích. Praha, VŠE, 26. – 27. května 2015 [online]. Praha: AIP, 2015 [cit. 2016-09-21]. Dostupné na internete: http://www.inforum.cz/sbornik/2015/10/

Čím sa predátorské časopisy vyznačujú a kde o nich získať viac informácií?

Pochybní vydavatelia a pochybné časopisy majú určité charakteristické znaky, podľa ktorých je možné ich identifikovať(3):

1. Redakcia a vydavateľ

  • napodobňujú názvy renomovaných časopisov zámenou alebo pridaním či vynechaním slov, (prehodenie slov v názve, používanie veľmi podobných alebo zameniteľných skratiek, rozšírenie názvu renomovaného časopisu, napr. Journal of…, The journal of…),
  • uvádzajú mená vedcov ako členov redakčných rád bez ich vedomia a súhlasu, alebo uvádzajú mená neexistujúcich vedcov,
  • uvádzajú rovnaké redakčné rady pri viacerých časopisoch toho istého vydavateľa, aj keď sú z rôznych vedných odborov,
  • uvádzajú neexistujúcu adresu alebo P. O. Box,
  • neexistujúce ISSN,
  • uvádzajú fiktívne čísla rôznych scientometrických ukazovateľov, pričom zavádzajúcim spôsobom používajú slovné spojenia obsahujúce výraz Impact Factor (napr. Global Impact Factor, Universal Impact Factor),
  • môžu uvádzať aj „modifikácie“ DOI ako SOI (Scientific Object Identificator) alebo UOI (Unique Object Identifier), samotné používanie DOI však nie je zárukou kvality časopisu.
  • uvádzajú podozrivo široký zoznam databáz, v ktorých je časopis indexovaný, pričom často ide o indexy nízkej kvality alebo o formálne indexy,
  • kontakt je sprostredkovaný iba na webstránke cez online formulár bez uvedenia konkrétnych mien

2. Výber a zaslanie článku

    • nerobia žiadne alebo len fiktívne recenzné konanie (uvádzajú napr. publikovanie za 72 hodín a pod., zatiaľ čo celý proces od recenzného konania po prijatie článku trvá v serióznom časopise od 3 do 6 mesiacov),
    • jediné kritérium prijatia článku je zaplatenie poplatku za publikovanie,
    • nedodržiavajú publikačné štandardy,
    • príspevky získavajú agresívnym spôsobom – rozosielajú hromadné e-maily so žiadosťami o článok, členstvo v redakčnej rade a pod. Ak chce autor svoj článok z pochybného časopisu stiahnuť, jeho požiadavku často ignorujú, alebo za stiahnutie vyžadujú vysoký poplatok.

Predátorské časopisy rýchlo vznikajú a zanikajú. Zvyknú sa zaoberať podozrivo širokým záberom vedných disciplín. Jedno vydavateľstvo často vydáva mnoho titulov – keď sa konkrétny časopis zdiskredituje natoľko, že prestane prinášať zisk, nastúpia ďalšie.

Niektoré predátorské časopisy sa dajú odhaliť ľahko. Ich webové stránky sú nekvalitné, obsahujú množstvo chýb a zjavne nepravdivých tvrdení. No iné dokáže od poctivých časopisov odlíšiť len skúsený, kritický pozorovateľ. Sériu odporúčaní, ako postupovať pri overovaní časopisu, zverejnila iniciatíva Think-Check-Submit . Dôkladne sa vlastnostiam predátorských časopisov venuje napr. diskusný materiál COPE
(Committe on Publication Ethics) z roku 2019, alebo (v češtine) rozsiahly materiál L. Plcha a J. Kratochvíla Pochybné časopisy , ilustrovaný názornými ukážkami z predátorských webov. Viac informácií o predátorských časopisoch tiež nájdete TU .

3. Beall, Jeffrey, 2015. Criteria for Determining Predatory Open Access Publishers. Dostupné na: https://web.archive.org/web/20161130184313/https://scholarlyoa.files.wordpress.com/2015/01/criteria-2015.pdf [online] [cit. 2017-09-13].

Predátorské konferencie

Popri predátorských časopisoch a vydavateľoch sa treba vyhnúť aj predátorským konferenciám, ponúkaným s cieľom vylákať od účastníkov konferenčný poplatok. Pochybný organizátor konferencie napríklad parazituje na menách osvedčených konferencií a používa ich na pomenovanie vlastných konferencií, s cieľom vzbudiť u výskumných pracovníkoch záujem o účasť (a zaplatenie registračného poplatku). Podozrivé je, ak napr. jedna spoločnosť organizuje v atraktívnych dovolenkových destináciách veľa konferencií z rôznych vedných odborov. Analogicky k iniciatíve Think-Check-Submit
existuje aj zoznam odporúčaní na overenie dôveryhodnosti konferencie – Think-Check-Attend.

Pred zaregistrovaním na neznámu konferenciu je dôležité najmä skontrolovať organizátorov, históriu konferencie, predchádzajúcich účastníkov, konferenčné zborníky, kde by mali byť príspevky publikované a v akých databázach sú (budú) indexované.

Odporúčania, ako sa vyhnúť predátorom: